História a vznik obce

ŠENKVICE – obec ležiaca na úpätí Malých Karpát – sa po prvýkrát spomína v roku 1256 v listine uhorského kráľa Belu IV., ktorý ponechal pezinským grófom Kozmovi a Achillovi „Terram Bozin“ – Pezinok, za hrdinské činy, najmä v boji proti Tatárom. Prvý ponemčený názov známy z listiny vikára ostrihomského arcibiskupa Leonarda de Pensauro je z roku 1390, kde sú vymenované farnosti bratislavského prepošstva. Medzi nimi aj Šenkvice – SANKAWYCH, uvádzané medzi Modrou a Vištukom. Od roku 1462 do roku 1557 nie je o Šenkviciach žiadna písomná zmienka. Významný historik Uhorska Gabriel Kolinovič Šenkvický zapísal, vychádzajúc z údajov historikov J. Segedyho a S. Timona, že Šenkvice založili Chorváti medzi rokmi 1544 – 1550. Chorvátskych kolonistov z Kostajnice a okolia priviedol do Šenkvíc Mikuláš Benič v čase, keď Turci zničili Kostajnicu. V roku 1964, dovtedy 370 rokov samostatne sídelné celky Veľké a Malé Šenkvice, vytvorili jednu obec Šenkvice.

Prvý kostol bol v Šenkviciach postavený okolo roku 1350 v gotickom slohu. Tento pravdepodobne zhorel. Na jeho mieste si chorvátski kolonisti postavili kostol nový, ktorý postupne v rokoch 1614 – 1619 rozširovali. Bol postavený v barokovom slohu. V roku 1666 bol kostol radikálne prestavaný prakticky do takej podoby akú má dnes. Súčasne s kostolom dokončili aj výstavbu hradieb okolo kostola a uzavreli ich veľkou bránou. Portál tejto brány má letopočet 1682. Tento hradobný areál je jedinečným renesančným dielom, ktoré treba ochraňovať a zachovať ho pre budúce generácie ako dielo chorvátskych predkov. V roku 1889 bola vysvätená kaplnka Sedembolestnej Panny Márie na Cerovom. Kaplnka bola postavená na mieste, kde predtým stála zvonica. V kaplnke na malom oltári je postavená socha Sedembolestnej Panny Márie, ktorá akoby zázrakom nezhorela v roku 1766 pri požiari jej oltára v kostole. Vo vežičke kaplnky je malý zvon, ktorý v roku 1784 prelial zvonoolejársky majster Ján Christelly. V rokoch 2003-4 sme kaplnku úplne zrekonštruovali. 12. septembra 2004 bola ThMgr. Antonom Prieberom, dekanom-farárom šenkvickej farnosti slávnostne vysvätená.

 

Ako jedna z najvýznamnejších kultúrnych ustanovizní má v našej obci dlhú tradíciu. Najstaršia doteraz známa správa o šenkvickej škole je z roku 1618. Školu navštevovalo 12 – 15 žiakov – chlapcov. Vyučujúci jazyk bol chorvátsky. Žiaci sa učili základy čítania, písania, rátania. Škola bola cirkevná. Bola postavená na mieste vedľa fary. Na tomto mieste stála škola vyše tristo rokov až do roku 1930. V tomto roku bola postavená 8-triedna obecná škola na Chorvátskej ulici. V roku 1907 bola postavená štátna ľudová škola obcou Malé Šenkvice (Cerovská ulica). V školskom roku 1957/58 mala škola 597 žiakov. Ani dvojzmenné vyučovanie stúpajúci počet žiakov neriešilo. V roku 1959 obec začala s výstavbou novej školy na Vinohradskej ulici, ktorú v roku 1960 slávnostne uviedli do užívania.

Prvou verejnou knižnicou v obci bola knižnica spolku Roľnícky dorast, zriadená v roku 1920. Predtým mal veľkú knižnicu Gabriel Kolinovič (1698-1770) a menšiu fara. Druhou verejnou knižnicou bola knižnica pri Jednote Orla. Obce Veľké a Malé Šenkvice zriadili obecné knižnice v oboch obciach.
Rovnako vo Veľkých i Malých Šenkviciach od roku 1906 pôsobilo ochotnícke divadlo. Ochotníci naštudovali 2-3 divadelné hry v období Vianoc, Veľkej noci a fašiangov. Predstavovali hry slovenských autorov, ale i Moliera, Stroupežnickoho,... V roku 1923 boli najaktívnejšie ochotnícke organizácie Orol, ktoré inscenovali 5 celovečerných hier a Vzdelávací krúžok divadelných ochotníkov so 4 inscenáciami. Najväčší úspech dosiahla hra „Jánošík“. V roku 1930 vznikla medzi šenkvickými divadelníkmi myšlienka vybudovať v obci kultúrny dom za pomoci a finančnej podpory amerických Slovákov. Tieto snahy však stroskotali. Nepochybne najväčšou udalosťou v šenkvickom divadelníctve bola inscenácia „Pašiové hry“. Do jej prípravy bolo zapojených viac ako 200 občanov. Dosiahli dodnes neprekonateľný počet repríz – 18. V marci 1950 zanikol Divadelný ochotnícky krúžok Antona Bernoláka a začal sa formovať pri Československom zväze mládeže Divadelný súbor Mladosť. Na svadbách a verejných zábavách v 19. storočí a do tridsiatych rokov 20. storočia hrávala v Šenkviciach najčastejšie cigánska hudba bratov Herákovcov.
V roku 1853 vznikla v obce dychová hudba. S kratšími či dlhšími prestávkami pôsobí v obci dodnes. Najväčší záujem v práci v zbore dychovej hudby bol na začiatku 20. storočia. Do zboru sa prihlásilo deväťdesiat záujemcov, z nich 28 bolo úspešných. Prvá skladba, ktorú súbor nacvičil má názov národný pochod. Stala sa ich zborovou hymnou. Nebolo v obci významnejších dní a udalostí, pri ktorých by hudba nebola účinkovala. Dobré meno si získala i mimo obce. Jej činnosť značne ovplyvnili 1. a 2. svetová vojna, odchod mnohých členov za prácou do Ameriky, ale i päťdesiate roky 20. storočia. V roku 1990 vznikla dychová hudba Šenkvičanka, ktorá účinkuje pri rôznych kultúrnych a cirkevných slávnostiach. Šenkvické združenia a spolky pred rokom 1918 sa obmedzovali najmä na cirkev, kostol, cirkevné slávnosti, sviatočné príležitosti a na školu – Spolok sv. Vojtecha, Bratstvo tretieho rádu sv. Františka Asiského, Spolok sv. ruženca,... Po roku 1918 po vzniku ČSR sa začalo organizovať telovýchovné hnutie Orol (1920) o tri roky neskoršie jednota Sokol. Obe telovýchovné jednoty sa venovali iba prostým cvičeniam na náradí.
Prvý futbalový zápas v Šenkviciach sa odohral už v roku 1920. Školský klub Šenkvice vznikol až v roku 1924. V roku 1953 vznikol oddiel pozemného hokeja. V ďalších rokoch vznikali oddiely stolného tenisu, volejbalu, turistiky, tenisu, gymnastiky...
V obci úspešne pracovali spolky včelárov, ovocinárov a vinohradníkov, chovateľov drobných zvierat, Spolok červeného kríža, Spolok hasičov, Matica Slovenská.

Až do posledných rokov 19. storočia mali Šenkvičania výlučne poľnohospodársky ráz s výnimkou mlyna zo 17. storočia a pradiarne vlny v Malých Šenkviciach z roku 1798.
Podmienky pre vznik priemyselných podnikov vytvorila najmä železnica z Bratislavy do Trnavy, postavená na konský poťah v rokoch 1840 – 1846, ktorú v roku 1873 prestavali na železnicu na parný pohon. V roku 1941 rozšírili pôvodnú jednokoľajovú trať na dvojkolajovú.
Tehelňa – nachádzala sa na východ od dnešnej železničnej stanice. V 90-tych rokoch 19. storočia bola založená R. Machotom. Vyrábali sa v nej tehly a škridlice.
Z ústneho podania sa traduje, že surová a potom pálená tehla sa v Šenkviciach vyrábala dávno predtým v chotárnej časti zvanej Uhliská.
Machotova tehelňa bola strojová. Pracovalo sa v nej sezónne. V roku 1948 bola znárodnená. V roku 1973 výrobu v Šenkvickej tehelni zastavili.
Na spracovanie domácich poľnohospodárskych surovín – zemiaky, repa, jačmeň, kukurica bol založený liehovar a škrobáreň. Pracoval až do roku 1929. V tomto roku zhorel. Po obnovení spracoval do roku 1939.
V roku 1942 postavila firma NUPOD novú pálenicu v chotárnej časti Priko. Liehovar bol v činností až do roku 1958. V roku 1919 vznikla v Šenkviciach spoločnosť „Parný mlyn, účastinárska spoločnosť v Šenkviciach.“ Pre nízku výrobnú kapacitu nebola konkurencieschopná a v r. 1925 zanikla. V roku 1940 sa v priestoroch začalo s výrobou mydla. V roku 1957 bol závod pričlenený k Palme n. p. Bratislava, ako závod Šenkvice. Po mnohých zmenách výrobného programu závod pracuje dodnes. Je súčasťou akciovej spoločnosť Palma-TUMYS.
Potravné družstvo bolo založené v roku 1913 z iniciatívy národne uvedomelých občanov. Organizačne patrilo pod maďarské ústredné družstvo Hangya v Budapešti. Tovary nakupovalo v nákupnom stredisku Hangya v Galante i u súkromných veľkoobchodníkov. Činnosť družstva sa úspešne rozrástla. V rokoch 1947 – 48 si postavili vlastnú budovu, v ktorej na prízemí bola prevádzka obchodu a hostinec a spoločenská miestnosť – sála. Na poschodí boli byty a miestnosti prenajaté pošte a úverovému družstvu. Keď v roku 1951 vzniklo v Pezinku okresné spotrebné družstvo JEDNOTA, včlenilo sa šenkvické potravné družstvo do nej. Úverové družstvo, ako nástupnícka organizácia Gazdovského spolku, založené v roku 1920. Jeho poslaním bolo prijímať drobné vklady a poskytovať členom, najmä roľníkom lacný úver. Úverové družstvá účinkovali do roku 1953, keď splynuli so Štátnou sporiteľňou.
Poštový úrad bol v Šenkviciach zriadený v roku 1881. Táto veľmi stará ustanovizeň slúžila na prepravu správ, osôb, balíkov, novín, časopisov a peňazí.
K zriadeniu prvej telefónnej stanice v našej obci došlo v roku 1916. Bola zriadená na notárskom úrade z politicko-bezpečnostných dôvodov. Zriadením tejto linky bolo súčasne i rozšírením služieb pošty, pretože bola využívaná v prípade potreby i pre súkromné účely. Poštový úrad sa od svojho vzniku až do roku 1948 nachádzal v domoch súkromných majiteľov. V roku 1948 – 2002 bola pošta umiestnená na poschodí pôvodného domu potravného družstva. Od roku 2003 v budove obecného úradu na Námestí Gabriela Kolinoviča.

1544 – odchod Chorvátov, ktorí kolonizovali Šenkvice zo svojej pôvodnej vlasti (G.Kolinovič-Šenkvický.: Vitae suae Chronicon) Neskôr tento údaj upravil keď píše: „Títo naši Chorváti pod vedením Mikuláša Beniča došli do Uhorska pred rokom 1550 v čase keď Turci zničili Kostajnicu, 1557 – M.J.Kovačič Šenkvický – archivár a historik: „Je nepochybné, že obec Šenkvice jestvovala už v roku 1557...“ 1594 – Vznik Malých Šenkvíc osídlením Chorvátov od Sisku (osídľovacia listina grófa Štefana Ilesháziho, zálohového držiteľa pezinského a svätojurského panstva z 1. mája 1594 Z historický prameňov vieme, že Šenkvice existovali dávno pred rokom 1256. Zrejme je pravdou, že pôvodné Čaníkovce (Chanuk)sa v 14.storočí postupne zaplnili nemeckými kolonistami a tí svojou výslovnosťou zmenili názov obce na Šenkvice(Sankawich)... Ich majiteľom – zemepánom bol vždy nejaký vyšší kráľovský, hradný či stoličný služobník. Zaiste mali od 14. storočia aj richtárov – starostov obce, ale z dokumentov sa o nich nedozvedáme. Po obnove Šenkvíc Chorvátmi v roku 1557 bol ich predstaviteľom Mikuláš Benič, ktorému dal gróf Gašpar Seredy II. zemiansky titul. Šenkvický roľnícky ľud – poddaní – si vymohol dvadsaťročné oslobodenie od daní, aby sa zabýval. Preto viac o Šenkviciach vieme až od roku 1578. Aj keď väčšinou vieme, ktoré rodiny kolonizovali Šenkvice, prvého richtára poznáme až z roku 1578. Bol ním Mater Dvičič. V tomto roku žilo v Šenkviciach asi 108 poddanských rodín a 10 zemanských rodín. Richtára si vtedy a v celom feudalizme vôbec nevolila obec, ale im ho určil spomedzi poddaných zemepán. Richtárom musel byť vždy človek, ktorý mal v obci úctu, vážnosť. Za plnenie si richtárskych povinností ho zemepán oslobodil od niekoľkých poddanských bremien – napríklad neplatil deviatok z úrody obilia a vína, domovú daň, nemusel ísť na furmanky pre panstvo a pod. Zo súpisov desiatkov a z torza iných zachovaných dokumentov môžeme vylýsknuť mená väčšiny šenkvických richtárov. Tak richtárom v roku 1601 bol Michal Vlkovič, v roku 1611 Michal Lauretič, ... Podľa významného Šenkvičana – historika Gabriela Kolinoviča, hlavným arbitrom (sudom, posudzovateľom) Šenkvičanov z Veľkých i Malých Šenkvíc, bol pán farár. On bol najväčšou autoritou v obci, richtár až po ňom. Richtár mal právomoci administratívne, ale hlavne súdne. Richtárov a prísažných volili každoročne – v staršej dobe na sviatok sv. Juraja (24.apríl), v 18. a 19. storočí 1. januára. Tak už v roku 1734 mal šenkvický richtár 12 prísažných. K obecnému funkcionárom (okrem richtára) patrili aj dvaja kostolní otcovia – zároveň kostolníci, dvaja poľní hájnici, jeden lesný hájnik, jeden pereg (vinohradnícky inšpektor) s tromi členmi – pomocníkmi. Všetky dôležité rozhodnutia richtára a jeho rady sa zapisovali do „knihy obecnej“. Zo starého šenkvického obecného archívu sa zachovalo len pramálo písomností. No zachovala sa obecné kniha z rokov 1753-1801, ktorá je veľmi vzácnym prameňom. Nová éra obecných richtárov nastala po roku 1848. Po krátkom období menovaných komisárov bol richtár a obecný výbor volený obecnými voličmi. Obecné štatúty z rokov 1871, 1886 im presne vymedzil povinnosti a práva. Odkedy mali Šenkvice obecný či richtársky dom nevieme. V 18. storočí sa už spomína „dom richtársky“ na dnešnej Chorvátskej ulici oproti fare. Tento dom obec predala rodine Nemcových a pre obecný úrad zakúpila od statkára Sonnenfelda iný dom na Chorvátskej ulici. Tento dom obec zbúrala a v prvom desaťročí 20. storočia postavila „od gruntu“ dnešný obecný dom podľa projektu a rozpočtu seneckého staviteľa Jozefa Halzla z roku 1907, ktorý slúžil obci bez väčších opráv dodnes. Za prvej Československej republiky sa richtárovi dostalo viac právomocí, viac honoru, no zároveň mu štát vyňal s právomoci notára, ktorý sa od roku 1923 stal štátnym notárom. A tak v obecnom dome vznikajú dva úrady: obecný či obvodný notársky úrad a obecný úrad. Za Slovenského štátu začas vymenil richtára – starostu vládny komisár, po druhej svetovej vojne predseda miestneho národného výboru. Až s návratom k demokratickým tradíciám po revolúcii v roku 1989 stal sa starostom obce v novembri 1990 pán Ladislav Drozda.
V máji 1991 sa stala starostkou obce Ing. Ľubomíra Žáková.
V súčastnosti je starostom obce Mgr. Peter Fitz.